Prvý problém nastal už ráno pri obúvaní. Dom bol prázdny, všetci odcestovaní a ja cez to bruško nemožne sa snažiaca nasunúť si čižmy. Keď sa mi to podarilo, brala som to za najväčší boj, ktorý som v ten deň mala zvládnuť, a to som nevedela, čo ma čaká v meste.
Najprv nájsť operátora, ku ktorému po dvoch rokoch viazanosti prejdem.... Šialený problém, všade milión ľudí, nastaviť si paušál snov nie je také jednoduché, aj keď ste ochotní platiť dosť veľkú čiastku každý mesiac... Potom vyšetrenia - z nich nič nebolo, sú aj urgentnejšie prípady, tak ak neporodím do stredy, mám sa ukázať až o týždeň.... A ďalej rovnaký kolobeh v banke, u notára, v poisťovni.....
Vyčerpaná som odparkovala pred obchodným centrom a vybrala sa na obed k fastfoodom. Mala som chuť na nejaké úžasné teplé pečivo a na druhej strane na šialene veľa majonézy, ale bageta mi nebola veľmi po vôli. Pani pri pulte som dala iba nevinnú otázku, či je americký hotdog aj s majonézou. Usmiala sa na mňa, povedala, že nie, ale ak mám chuť, že mi ho tak urobí. Doniesla pečivo, dala mi tam tooooľko majonézy, až som skoro odpadávala od šťastia, podala mi to a povedala, nech si naložím na čo mám chuť. A potom mi pridala do pečiva miesto jedného párku až tri. A povedala, že predsa "papam" za dvoch....
A ja som sa skoro rozplakala od šťastia a zrazu bol celý deň omnoho krajší. Och, kam to spejeme? Stačí nam maličkosť, aby sme sa potešili a pritom aj tá maličkosť je už taká vzácnosť... Prečo niečo také nemôže byť všade? Prečo najprv potrebujete zažiť množstvo nervóznych ľudí, aby vám niekto potom s úsmevom dal hotdog s majonézou?